Legalizovať eutanáziu áno, či nie?

Autor: Mária Orgonášová MUDr PhD | 5.10.2015 o 4:00 | (upravené 5.10.2015 o 19:27) Karma článku: 2,94 | Prečítané:  517x

Udalosť, ktorá sa stala pred niekoľkými dňami, keď nešťastný otec po 24 rokoch obetavej starostlivosti odpojil svojho syna od vzduchovej ventilácie, a tým navodil ukončenie jeho života, otvorila znova otázku legalizácie eutanázie.

Eutanázia áno, či nie?

Nešťastná udalosť, ktorá sa stala pred niekoľkými dňami, keď nešťastný otec  po 24 rokoch obetavej starostlivosti odpojil svojho, od narodenia imobilného, syna od vzduchovej ventilácie, a tým navodil ukončenie jeho života, otvorila znova diskusiu na tému „legalizovať eutanáziu, alebo nie?“. Aj mne, ako lekárke, ktorá sa vo svojom postproduktívnom veku už viac ako 25 rokov venuje problematike ťažkého zdravotného postihnutia, položili médiá niekoľko otázok. Keďže v médiách obyčajne nie je dostatok priestoru na širšie vyjadrenie sa k problému, rozhodla som sa využiť možnosť vyjadriť sa aj prostredníctvom svojho blogu.

Predo mnou ešte nikdy žiadny pacient, ani ťažko chorý, vo finálnom štádiu života, neprejavil záujem o ukončenie života, skôr naopak, chceli sa ešte dožiť nejakej udalosti, niekoho ešte stretnúť, nejakú prácu dokončiť a pod. Často som sa však stretla s názormi príbuzných, že lepšie by mu už bolo, keby sa to skončilo. Ziaľ,stretla som sa skôr s prípadmi samovraždy, prípadne pokusu o samovraždu, najmä po informácii o ochorení, ktoré sa považuje za fatálne,  resp. u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ak im nebola podaná dostatočná informácia o tom, že ich následný  život vôbec nemusí byť tragický. Dnes medicína disponuje takými prostriedkami, že pacient nemusí znášať veľké utrpenie, že väčšinu zdravotných obmedzení je možné kompenzovať, že život možno prežiť naplno aj napriek zdravotným obmedzeniam a že ho možno dožiť až do prirodzenej smrti.

Požiadavka eutanázie je problém spoločenského zlyhania.

Požiadavka eutanázia vzchádza z celospoločenskej situácie, z celospoločenského  zlyhania. Žiaľ, v krízovej situácii, do ktorej sa kedykoľvek môže dostať jedinec, alebo rodina, ľudia často ostanú dezorientovaní a nevedia, na koho sa obrátiť, ako si zariadiť ďalší život v zmenených podmienkach. Mnohokrát už na začiatku chýba individuálne, komplexné, zdravotno - sociálne posúdenie a zabezpečenie dostupnej kompenzácie zmenených telesných funkcií pre ďalší život. Nie je výnimočné, že posúdenie posudkovou komisiou Úradu práce, sociálnych vecí s rodiny nezohľadňuje všetky okolnosti posudzovaného klienta. Poskytnutie finančných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia je fakultatívne (klient príspevok môže dostať) a nie obligatórne (príspevok dostane, ak spĺňa zákonné podmienky). Niektoré príspevky však môže získať iba v prípade, že jeho príjem neprevyšuje 3 násobok životného minima (cca 600 €), čo je hlboko pod priemerným príjmom zdravých občanov na Slovensku. Pri kúpe kompenzačných pomôcok je nutná finančná spoluúčasť aj v prípade, že žiadateľ je v tom čase v hmotnej núdzi. Tieto okolnosti prispievajú k tomu, že mnohokrát ani medicínske prostriedky, ani opatrovateľská starostlivosť nie sú poskytované v potrebnej miere a jedinec, ani jeho rodina situáciu nezvláda. Kvalifikované,  bezplatné poradenstvo, ako sociálna služba a následná, komplexná zdravotno - sociálna podpora a starostlivosť by mali byť poskytnuté osobám a rodinám v krízových  situáciách čo najskôr. To znamená, že rodičia, ktorým sa narodí dieťa a očakáva sa spomalený psychomotorický vývin by už na neaonatologickom oddelení, alebo v pediatrickej ambulancii mali byť nasmerovaní do Centier včasnej intervencie.  Podobne osoby,  ktoré utrpeli vážny úraz, osoby s chronickým neurologickým, alebo iným ochorením s invalidizujúcimi následkami, by mali byť čo najskôr oboznámené so všetkými možnosťami celospoločenskej podpory pre ich ďalší, zmysluplný život. Túto úlohu by, ako už bolo vyššie spomenuté, mohli spĺňať Centrá včasnej intervencie, najmä pre deti, ale včasná starostlivosť aj o dospelých by mala začínať tiež aspoň formou kvalifikovaného poradenstva, už pri nemocničnej posteli v okamihu, kedy je jasné, že v budúcnosti pôjde o život v podmienkach ťažkého zdravotného postihnutia. Takáto forma včasnej intervencie u nás zatiaľ nie je štátom systémovo riešená. Túto úlohu plnia skôr MVO s minimálnou konkrétnou podporou zo strany štátu. Dobre informovaná osoba by si potom mohla včas zabezpečiť všetky potrebné pomôcky a kompenzácie.

Význam rodiny

Rodina je veľmi široký pojem. V dobre fungujúcej rodine, kde je láska, porozumenie, dôvera a ochota vzájomne si pomáhať, tam to mnohokrát až obdivuhodne dobre funguje. Na druhej strane, ak sú členovia rodiny silní individualisti, koncentrovaní len na vlastné potreby, tam zvyčajne opateru svojho na opateru odkázaného člena riešia ústavnou starostlivosťou. Sú však tiež rodiny, ktoré, ani pri najlepšej vôli,  nie sú schopné zvládať situáciu. Je známe, že opatrovanie člena rodiny v domácom prostredí je podporované zo strany štátu iba minimálne. Príspevky na opatrovanie nedosahujú ani výšku minimálnej mzdy a budúce dôchodkové zabezpečenie opatrovateľa je tiež na minime, niekedy nemusí dosiahnuť ani výšku minimálneho dôchodku. Mnohé rodiny dokonca ani nevedia o akú pomoc, či podporu môžu požiadať a upadajú do beznádeje, až zúfalstva. Tu by mohla výrazným spôsobom pomôcť vyhľadávacia, terénna sociálna služba, zabezpečovaná napr. príslušnou komunitou.

Je negatívny postoj k eutanázii na Slovensku dôsledkom toho, že sme silne kresťanská krajina?

Niet pochybnosti o tom, že kresťanstvo berie ľudský život ako jedinečný, neopakovateľný dar, hodný úcty a ochrany, ako to už vo svojich dielach podčiarkoval aj  známy lekár a humanista Albert Schweitzer a ako to zdôrazňujú viaceré pápežské encykliky. Kresťanstvo je od prvopočiatku nositeľom myšlienky lásky k blížnemu, vedie ľudí  k hľadaniu zmyslu života, ako aj k hľadaniu zmyslu utrpenia. V tomto slova zmysle určite zohráva úlohu aj v kreovaní postoja k eutanázii. Na druhej strane si treba položiť otázku, či „je Slovensko naozaj silne kresťanská krajina?“. O tom určite nerozhodujú štatistiky. Ja mám na veci trošku iný pohľad. Myslím si, že treba rozlišovať tzv. „hlásateľov“ a tzv. „vyznávačov“ určitých morálnych hodnôt. „Hlásatelia“ niekedy ohlasujú pravdy, ale žijú tak, akoby sa to ich samotných vôbec netýkalo. Na druhej strane „vyznávači“ nielen hovoria o morálnych hodnotách, ale sa snažia aj žiť v tom duchu, čo znamená, žiť nielen pre seba, ale byť empatický, vidieť aj potreby iných a vedieť im podať pomocnú ruku, alebo sa s nimi podeliť. Som presvedčená, že zatiaľ na Slovensku máme dosť „vyznávačov“, ktorí vykonávajú veľa drobnej, zmysluplnej práce, ale žiaľ, nie sú na takých spoločenských a politických pozíciách, aby mohli efektívne ovplyvňovať politiku a celospoločenskú angažovanosť na riešení týchto problémov.

Legalizovať eutanáziu?

Myslím, že legalizovaním eutanázie sa situácia nedostatočnej zdravotno – sociálnej starostlivosti nevyrieši, ani by sa nemala riešiť. Eutanázia je tiež v rozpore s lekárskym povolaním, obsahom ktorého je pomoc chorému k návratu zdravia, alebo aspoň k zmierneniu dôsledkov ochorenia, prípadne k dôstojnému zvládnutiu posledných chvíľ pred prirodzeným odchodom zo života.. Žiadať o eutanáziu nie je ľahké rozhodnutie pre pacienta,  ale určite ani pre lekára, ktorý ju má vykonať. Zamysleli sa niekedy zástancovia eutanázie, ako by sa cítili v úlohe lekára, ktorý má eutanáziu uskutočniť? Lekári vidia často ďalej, môžu očakávať posun vo výskume a v liečebných možnostiach, môžu očakávať zlepšenie prognózy, i keď vo vzdialenejšej dobe, ale pacient, či jeho rodina už tomu neveria. Lekári tiež často vedia, kedy je návrat do života už  nemožný a nie je dôvod udržovať len vegetatívny život. Ich názory v každom konkrétnom prípade by sa mali rešpektovať. Mnoho ľudí, zvlášť staršieho veku, povie svojim blízkym, že si neprajú dlhodobé udržiavanie vegetatívnych funkcií, ak plné  vyliečenie už  eprichádza do úvahy. Tu je namieste nie eutanázia, ale kvalitná paliatívna starostlivosť, ktorá zahrňuje aj starostlivosť o blízkych a zabezpečuje dôstojné, prirodzené ukončenie života.

Legalizácia eutanázie nesie so sebou aj veľké nebezpečenstvo jej zneužívania nielen príbuznými, ktorí môžu naliehať na pacienta, aby o eutanáziu požiadal, ale žiaľ, ako sme už boli toho v minulosti   svedkami, aj zdravotníckymi pracovníkmi.

Na záver by som ešte chcela povedať, že v prípade otca, ktorý ukončil život svojho syna,   podľa mojej mienky, určite nešlo o eutanáziu. Syn nepožiadal o ukončenie života a rozhodnutie neurobila žiadna komisia, ani žiadny lekár, ale psychicky vyčerpaný rodič, k čomu sa určite vyjadria príslušní odborníci. Známy český spisovateľ napísal - parafrázujem: „Keby sudcovia všetko, ale naozaj všetko vedeli, ani by súdiť nemohli, len  by ich srdce bolelo“. Na druhej strane chápem, že je nutné spoločnosť vhodným spôsobom  upozorniť, že takéto riešenia sú neprípustné, aby sa z toho nestal precedens.

Ja sa ale znova a znova pýtam, ako naša spoločnosť konkrétne pomáhala tejto rodine a ako pomáha mnohým ďalším rodinám v takejto situácii???!!!

.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?