V sociálnych balíčkoch sa nenachádzajú žiadne opatrenia, ktoré by viedli k zlepšeniu životnej a sociálnej situácie občanov s ťažkým zdravotným postihnutím. Nenapĺňajú sa ani požiadavky dokumentu OSN: Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý NR SR ratifikovala ešte v r. 2010, najmä čl. 19 - Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti.
Všeobecná bezplatná možnosť cestovania vlakom pre dôchodcov a študentov, bez ohľadu na príjmovú a sociálnu situáciu týchto osôb, je v ostrom protiklade s dôsledným skúmaním príjmov pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ani ťažko zdravotne postihnutí občania v hmotnej núdzi nemôžu dostať príspevok na kompenzáciu bez spolufinancovania aspoň do výšky 5% ceny pomôcky (niekedy to môže predstavovať aj 500 - 600,- €).
Niekoľko príkladov:
peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia nie sú v zákone 447/2008 Z.z. právne nárokovateľné (môžu sa poskytnúť!), čo umožňuje pri ich prideľovaní uplatnenie klientelizmu (až korupcie?),
podľa zákona č. 447/2008 Z.z., prílohy č. 10, maximálna výška príspevku v % ceny pomôcky, ako aj ceny bezbariérovej úpravy bytu, domu alebo garáže je 95%. Spoluúčasť osoby so ZP na úhrade vo výške aspoň 5% ceny kompenzácie je nevyhnutná. Táto spoluúčasť môže predstavovať aj výšku 500 – 600 € a u ZP osôb v hmotnej núdzi potom často dochádza k nemožnosti úhrady doplatku bez pomoci sponzorov a tým sa im pomôcka stáva nedostupnou,
poskytovanie opakovaných peňažných príspevkov na prekonávanie znevýhodnení, ktoré má občan s ťažkým zdravotným postihnutím v jednotlivých oblastiach života (mobilita, preprava, orientácia, sebaobslužnosť, bežné denné výdavky v oblasti stravovania, obliekania, hygieny atď.) v porovnaní s občanom bez zdravotného postihnutia, je viazané na jeho príjem a príjem jeho rodiny. Túto finančnú kompenzáciu je možné poskytnúť len v prípade, ak príjem občana s ťažkým zdravotným postihnutím nepresiahne výšku 3-násobku sumy životného minima (cca 600.-€). V prípade súbehu príjmu z dôchodku a z prípadnej platenej práce dosiahnuť tento limit je možné, ale občan potom nedostane žiadne príspevky na kompenzácie, hoci jeho ťažké zdravotné postihnutia samozrejme pretrváva a jeho príjem je hlboko pod priemerným príjmom zamestnaného občana !!!
legislatívna prepojenosť systému kompenzácie, t.j. zmierňovania znevýhodnení ľudí so zdravotným postihnutím voči ľuďom bez zdravotného postihnutia, s výškou možného príjmu zo zamestnania, vedie teda k nebezpečenstvu tzv. „dávkových pascí“, kedy inklúzia na trh práce, vedúca k zlepšeniu finančnej/príjmovej situácie jedinca so zdravotným postihnutím a jeho rodiny, následne znamená stratu nároku na sociálne dávky, podmienené zdravotným postihnutím. Motivácia pracovať sa preto často stráca, už minimálny príjem zo zárobkovej činnosti, spolu s invalidným dôchodkom vytvárajú sumárne príjem nad túto hranicu a občan stráca nárok na kompenzáciu zvýšených výdavkov, a to napriek, tomu, že ich naďalej reálne má. Možnosť posunúť sa vlastnou prácou, vlastným snažením do strednej vrstvy spoločnosti je teda prakticky pre väčšinu osôb so zdravotným postihnutím nedostupná. Tento dopad pôsobí na ľudí so zdravotným postihnutím demotivujúco, nakoľko nivelizuje ich úsilie pracovať pri strate potrebnej podpory zo strany štátu na pokrývanie nevyhnutných životných nákladov, zvýšených z dôvodu zdravotného postihnutia.
v §34, ods.3 sa uvádza, že peňažný príspevok na zakúpenie osobného motorového vozidla možno poskytnúť iba do veku 65 rokov. Alternatívne umožňuje poskytnutie peňažného príspevku na prepravu napr. taxi službou. Týmto je však osobná mobilita výrazne obmedzená. Vlastné motorové vozidlo, obzvlášť ak si ho osoba so zdravotným postihnutím dokáže sama riadiť (ponechanie vodičského preukazu nezávisí od veku, ale od zdravotného stavu vodiča), umožňuje prepravu kedykoľvek, kamkoľvek a tak často, ako je to potrebné.
v §22, ods. 2 sa uvádza, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytnúť osobe so zdravotným postihnutím po dovŕšení veku 65 rokov iba ak bol poskytovaný aj pred dovŕšením 65 rokov veku. Aj v tomto prípade však platí, že spoločensky aktívny zdravý človek môže utrpieť úraz aj po 65. r. života, alebo v dôsledku ochorenia stratiť niektoré funkčné spôsobilosti, ale pri získaní osobnej asistencie by mohol byť aj naďalej tvorivý, produktívny, čo by prospelo aj jeho zdravotnému stavu. Tieto ustanovenia sú v rozpore nielen s Dohovorom, ale tiež so zásadami podporovania aktivít starších osôb aj vo vyššom veku.
systém poskytovania príspevkov na opatrovanie imobilnej osoby je celkom zlý a vôbec nepodporuje zotrvanie osôb odkázaných na pomoc druhej osoby v domácom prostredí,
klienti celoročných zariadení - Domovov sociálnych služieb, strácajú možnosť získať podľa zákona s peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia osobné príspevky i keď by im tieto podstatnou mierou uľahčovali každodenný život, umožňovali zvyšovať si vzdelanostnú úroveň, začleniť sa aj do spoločenských aktivít a pod.
Na záver krátka pripomienka: Demografické ukazovatele dosvedčujú, že aj počet občanov so zdravotným postihnutím, najmä v podnikaní, v politike, v umeleckých profesiách, v remeselníctve a pod., ktorí chcú byť aktívni aj vo vyššom veku, narastá. Súčasné riešenie ich každodenných potrieb formou príspevku na prepravu (namiesto príspevku na kúpu osobného motorového vozidla), resp. príspevku na opatrovanie (namiesto príspevku na osobnú asistenciu) vôbec nie je primerané a dokonca nie je ani ekonomicky výhodné. Pasívne poberanie dávok znamená iba výdavky z verejných prostriedkov, zatiaľ čo ekonomicky aktívna ťažko zdravotne postihnutá osoba, ktorej sú poskytované aj príspevky na kompenzácie, sa stáva automaticky platiteľom priamych aj nepriamych daní, vo zvýšenej miere je konzumentom tovarov a služieb a teda nielenže vracia poskytnutý príspevok, ale prináša aj príjem do štátnej pokladne.
