Odpoveďou „áno“ na prvú otázku sa už nič nezmení, lebo podľa našej Ústavy manželstvom možno nazvať iba zväzok muža a ženy, pretože iba takýto zväzok je komplementárny a je prostredím pre prirodzenú možnosť vzniku nového života.
Odpoveďou „áno“ na druhú otázku podporím právo dieťaťa na matku a otca, na rodinné prostredie, vrátane širšej rodiny, na prirodzenú prípravu dieťaťa pre budúcu úlohu rodiča.
Odpoveďou „áno“ na tretiu otázku súhlasím s právom rodiča na účasť pri výchove svojich detí a na možnosť voľby prostredia, v ktorom sa jeho dieťaťa bude formovať. Okrem toho kladiem si tiež otázku, či už máme dostatok učiteľov, s primeraným psychologickým a zdravotným vzdelaním, pre adekvátnu, veku primeranú, výchovu detí v tak závažnej oblasti.
Je dobre, že sa začala diskusia o tak závažných otázkach, ale žiaľ, okrem niekoľkých kvalitných, na faktoch postavených blogov, mi v následných diskusiách chýbali dva podstatné momenty. Chýbal mi dialóg - všetci hovorili o svojom presvedčení, ale nikto nepočúval, čo hovorí ten druhý. Smutné je i to, že za ten krátky čas som si prečítala viac vulgarizmov ako som počula za celý svoj dlhý život. Chýbali prejavy pochopenia, empátie, tolerancie a láska, ako zdroj vzájomnosti, z ktorej sa rodí nový život, ako keby už v 21. storočí ani nemala svoje miesto.
